lolaSB

Kazdy z nas mame svoj zivotny pribeh...Niektore pribehy su smutne, niektore stastne a niektore az komicke...Ja by som svoj zivot zaradila skor do komickeho, miestami to je az cierny humor. Alebo zeby len mne to vsetko prislo maximalne komicke???

Volam sa Zuzana mam 22 rokov a toto je moj zivotny pribeh. Mozno nudny, mozno zabavny to uz necham na vas.

Dajme tomu ze toto je moj sposob zabijania volneho casu. A ze toho casu mam vela kedze som momentalne bez prace za co moze hlavne asi moja lenivost co sa tyka hladania prace. Ale podme pekne od zaciatku aby som sa vam predstavila. Som dievca z velkomesta. Vzdy som bola, som a budem. Zivot na dedine by ma asi zabil.

Ako dieta som bola dost utiahnuta. Nikdy som nemala vela priatelov a to my asi aj ostalo. Priatelov ani dako moc nevyhladavam pretoze som presla vela skalamaniami a uz ludom moc neverim. Obdobie zakladnej skoly bolo pre mna utrpenim. Bola som jednoducho sikanovane dieta.  Je az neuveritele ako take male deti vedia neskutocne ublizovat. Mozem povedat ze ma to asi poznacilo az do teraz a asi sa to somnou potiahne na cely zivot. Na strednej skole to bolo ok. Akurad ze po zakladnej skole som bola straaaaasne zakomplexovana cim som vsetkym slusne casom zacal liezt na nervi a tak uz neskor moc nemali zaujem somnou komunikovat kedze nepocuvali nic ine len aka som tlsta, skatreda, nemozna a ja neviem co este. Mno jednoducho moja psychika bola na bode mrazu co sa neskor prejavilo aj na mojom zivotnom style. Alkohol, drogy, nezavezny sex, anorexia, bulimia, sebaposkodzovanie...zo vsetkym tymto som si uz stihla potykat...Mno uz som dovrsila daky ten prah dospelosti a asi sa mi podarilo potknut o daky ten rozum a rozhodla som sa urobyt tucnu ciaru za mojou minulostou a zacat robit daco so svojim zivotom. Odisla som do zahranicia, dorobila som si maturitu, nasla si stabilny vztah mno stale mi daco chyba. A to dovera k ludom. A preto vacsinu volneho casu travim sama alebo so svojim snubencom. Aj ked mi nahodou dakto zavola tak sa radsej vyhovorim alebo vobec telefon nezdvihnem. Jednoducho nedokazem byt moc priatelska a spolocenska. Verim len sebe a staram sa len o seba. Problemi riesim sama, nikomu sa nespovedam, nakupovat chodim sama, nikoho radu nepotrebujem, do fitneska si zajdem sama alebo si radsej zacvicim doma ked som sama. Ze som divna? Mno asi. Aj moj drahy si to mysli a stale sa ma snazi zoznamit s niekym mno ja sa vecsinou len predstavim a otocim chrbtom. Ale zas keby som tvrdile ze som uplne sama tak by som klamala. Predsalen sa nasli dve osobky ktore maju moju doveru uz par rokov. Ale obe tie osobky sa zial nenachadzaju tu v zahranici somnou. Jedna je na slovensku a jedna v cechach takze nas kontakt je len prostrednictvom emailov a sem-tam si zavolame, pripadne ked ja pridem na slovensko a sa chystam aj do ciech, ale skor ta kamaratka pride mne na svadbu ako mne sa podary dostat do ciech. Ale okrem tychto dvoch zienok a mojho draheho snubenca si ma nik neziskal a skor posobym agresivne a ignorantsky. Ale zas musim priznat ze dakedy mi to je aj luto a hovorim si ze by som mala vazne zabudnut na mynulost, prestat byt taka odmerana a tvrda a zacat novy zivot s usmevom na tvari. Moj drahy ma priam o to ziada a je zo mna nestastny...Mno a tak som sa rozhodla vazne nad sebou zamysliet, zacat byt aspon trosku spolocenska a vsimat si ci mi to dako skodi alebo naopak...Uz raz som zacala zivot od extremu od nuli mno tak ted to bude part 2 a toto tu vlastne bude moj dennik...Takze mi nejde ani tak moc o pobavenie vas co si to budete citat, ale o pobavenie samej seba ked si to budem spetne o par meisacov citat. Neberte to osobne:)